Cestovateľský denník - 14 dní na západe Ameriky

Na úvod začnem tým, že trip som absolvoval s bráchom v máji 2019. Dnes je január 2021, takže som si dal trochu načas než napíšem cestovateľský blog, ale mám jednoduchú výhovorku, prečo je tomu tak. 2 roky som mal blogovaciu pauzu a zároveň dnes som dokončil posledné fotky z tohto tripu. Samozrejme už nemám také najčerstvejšie spomienky, ale mám už triezvejší pohľad. Doslova viem, čo sa uložilo do spomienok

Aby bol blog prehľadný, prejdem náš trip deň po dni. Kde sme boli, čo sme robili a čo sme videli. Najskôr je dobré povedať, že tento trip nebol mojim snom, ale bratovým. Amerika ma cestovateľsky nelákala, navyše som mal doma 8 mesačnú dcéru a veľmi ťažko som sa s ňou lúčil na 14 dní. Prečo to spomínam? Doteraz keď som niekam cestoval (Island, Thajsko či rôzne po Európe), tak som mal cestu naplánovanú do najmenšieho detailu. Na 8 dňový Island som sa pripravoval pol roka. Vedel som presne čo tam chcem vidieť, aká je cesta a podobne. Amerika bola pre mňa novinkou, lebo som si nenaplánoval absolútne nič. Teda skoro nič. Kvôli vízam si musíte zajednať aspoň na jednu noc ubytko a v papieroch to uvediete ako nejakú prechodnú adresu a rezervoval som si auto. Všetko ostatné bolo totálne neplánované. Doslova sme šli, kam nás auto viezlo.

Tým, že Amerika nebola mojou vysnívanou destináciou, fakt som nevedel, čo je ako vzdialené a čo sa tam vlastne nachádza. Samozrejme vedel som, že letím do San Francisca a v tom istom štáte je aj Los Angeles, či Sacramento a že nie úplne ďaleko je aj Las Vegas. Národné parky som poznal len preto, že posledných pár rokov sú podľa nich pomenované operačné systémy od applu. Orientačné miesta sme samozrejme naplánované mali, ale napr. Grand Canyon sa mi zdal už príliš ďaleko a nechcelo sa mi celý trip len šoférovať.

Deň 1. Prílet

Do Ameriky sme kúpili letenky cez Pelikan v septembri 2018 a spiatočná letenka nás vyšla 249€ za kus. Leteli sme spoločnosťou Finnair z Viedne do Helsínk a tam sme mali 1,5 hodiny na prestup na lietadlo do San Francisca. Let bol štandardný, za tak málo peňazí som ani viac nečakal, ale brutálne mi chutil fínsky čučoriedkový džús, ktorý bezplatne servírovali. Keď sme sa z tripu vrátili, šiel som do Tesca, Kauflandu a Billy a kúpil všetky druhy čučoriedkových džúsov a ani jeden sa na ten fínsky nechytal ani zďaleka. Prvý dvoj a druhý trinásť hodiný let ubehol celkom v pohode. Prílet do San Francisca sme mali okolo 17:00 miestneho času. Následne nás čakala kontrola víz a to bolo peklo. Čakali sme v nekonečných radách vyše 4 hodiny. Auto som si vyzdvihol priamo na letisku a do hotela sme vyrazili okolo 23:30. Bol som mega unavený a čakalo ma 30km po 6 prúdovej diaľnici, ktorá bola aj napriek nočnej hodine plná. V tme som si všimol prvý nezvyčaj a to, že v amerike sú blinkre brzdy. Teda keď odbáčate začne vám blikať brzda, klasicky na červeno, takže si viete predstaviť aký som z toho mal šok s mojimi unavenými mini očkami. Oranžový blinker som za tie 2 týždne videl asi 10 krát. Ozaj, tým ako som bol unavený, tak som sa nechal odrbať. Na letisku, som si v RENT CAR centre preberal auto. Zarezervoval som si ho aj zaplatil už doma (aj všetky poistky, ktoré tam boli som vyklikal). No a ako som bol unavený, nervózny, tak som si myslel, že len podpíšem papiere a ideme. Vypýtali si odomňa kreditku a stiahli mi cca 300€, čo som chápal ako nejakú „zábezpeku“ a aj tak mi to nejak pani za stolíkom opísala. Keď som vrátil auto na konci tripu, peniaze mi nevrátili a keď som z domu písal do tej spoločnosti (majú prevádzku aj na Slovensku) tak mi vysvetlili, že to nebola zábezpeka, ale ešte nejaká ďaľšia extra poistka, samozrejme mojím podpisom potvrdená. Na nete som sa dočítal, že je to bežná praktika a nováčka takto ľahko odrbú.

Deň 2. Americké raňajky, prvé rozhodovanie

Tým, že sme počas letu nespali a prakticky sme hneď naskočili na americký čas, tak sme sa dobre vyspali. Ráno, klasický bezproblémový budíček. Prespali sme vo „Wild Palms Hotel“ a noc nás vyšla 76€. Raňajky boli bufetové s celkom dobrým výberom. Americký úvod mi priniesol do taniera klasické americké chrumky. Dali sme si krátku prechádzku do predajne T-com, ktorá bola cca kilometer od ubytka. Kúpili sme si sim kartu so 6 GB dát a stála 20$. Následne sme už autom vyrazili do Wallmartu a nakúpili si univerzálne nepokaziteľné potraviny – sladkosti, sušené mäso, malinovky a aj nejaké ovocie. Na raňajkách sme sa dohodli, že pôjdeme do Los Angeles, ale po pobreží mimo diaľnice. Chceli sme si pozrieť miesta, kde sa v podstate zrodil surfing a skateboarding. Keďže sa tým roky živíme, tak sme chceli nasať atmosféru miest kde vznikli značky ako O’neill, či VANS a podobne. Z Walmartu sme vyrazili cez Los Gatos až do pobrežného mestečka Santa Cruz. Tým, že som bol na výlet nepripravený (a túto vetu by som napísal, každý deň, ale napíšem ju teraz a už ju nebudem opakovať), tak som vôbec nevedel, že čo vlastne si mám na tých miestach ísť pozrieť. Takže trip vyzeral tak, že sme si vždy zvolili cieľovú adresu a v google mapách sme si zobrazovali „tourist spot“, ktoré sme mali popri ceste. Takto sme to robili počas celého výletu. Santa Cruz mi strašne pripomenulo atmosféru francúzskeho Hossegoru. Vo vlnách plno surferov, pláže plné rodinných piknikov a pobrežie plné usmiatych ľudí na prechádzkach. V Santa Cruz sme pobudli asi 3 hodinky. Pri obede sme si bookli ubytko na noc. Cieľ sme si zvolili Big Sur. Plán bol taký, že stihneme západ Slnka a vrátime sa (cca 10km) na ubytko v meste Monterey (Days inn by Wndham Monterey – noc 55€). Plán sa nám aj podaril. Prišli sme na ubytko okolo piatej, pozreli sme si basketbal ( rozhodujúce semifinále Toronto vs Philadephia) a išli sme si nafotiť západ Slnka na prvých útesoch Big Sur.

Deň 3. Big Sur a slonie tulene

Ubytko v Monterey bolo menšie, ale bolo tam čisto. Raňajky oveľa chudobnejšie ako v predchádzajúce ráno, ale ako sme neskôr zistili, sme len rozmaznaní z európskeho štandardu. Cestovali sme veľmi naľahko. Mali sme len jednu veľkú batožinu, ktorú sme v podstate ani z auta nevyťahovali. Našli sme jej skryté miesto v takej jame v kufri auta. Vybrali sme si z nej len aktuálne potrebné oblečenie. Do hotelov a na výlety sme si brali len klasický malý ruksak, kde sme si nosili tie cennejšie veci. Preto aj balenie v hoteloch bolo veľmi easy. Obliecť sa, zobrať elektroniku a hygienu a ide sa ďalej. Vyrazili sme pred deviatou. Vôbec som nemal odhad, či stihneme prísť do Los Angeles, alebo či bude cesta pomalá. Prvou zastávkou boli opäť útesy Big Sur. Čo to vlastne je? Nato máte wikipédiu, ja len viem, že to boli veľmi pekné útesy nad oceánom plné zelene a krásnych panorám. Bohužiaľ panorámy sa nám ukázali iba ráno. Potom prišla hmla a až do obeda nám na ceste pretrvala a zrejme zakryla pár pekných výhľadov (na google maps bolo parkovisko s názvom awesome view point – no v realite bola hmla, že bolo vidieť tak na 3 metre). View pointov bolo po ceste veľmi veľa a keď sa hmla trochu vytiahla tak sme aj na pár miestach zastali. Na jednom malom parkovisku na útese sme okrem pohľadu na oceán stretli aj prvú roadtripovú zver. Veverička, ktorá si prišla po keksík a nejakú miestnu jaštericu. Ďalej sme náhodne objavili krásny vodopád (cca 15 minutová prechádzka od cesty). Útesy zrazu zmizli a autom sme sa rútili po ceste len pár metrov od oceánu. Opäť nastalo prekvapenie, nakoľko google ukazoval veľa malých parkovísk s označením tourist point. Dôvod bol naozaj obrovský. Pláže plné mrožov, poriadne veľkých a aj poriadne smradľavých mrožov. V stovkách kusov sa vyvaľovali na plážach, vydávali klaunovské zvuky a smiešnym pohybom zamestnali naše pohľady na pár desiatok minút. Obed sme si dali v mestečku Moro Bay, kde nás google upozornil na zaujímavú skalu v miestnom prístave a krásne skateboardové múzeum. Cesta začala byť nudnejšia, až sme pristáli v outletovom centre. Ja som bol celkom unavený. Zajednal som ubytko na noc priamo v tom outletovom centre, počas toho ako brácho zháňal basketbalové dresy. Kúpelka v ubytku Good Nite inn Camarilo (55€), už podľa mňa aspoň jednu vraždu zažila, ale dolahla na mňa taká únava, že mi to bolo jedno.

Deň 4. Los Angeles – Venice beach a zápas Los Angeles Dodgers

Skromná izba predpovedala skromné raňajky. Význam „kontinentálne raňajky“ pochopili v tomto ubytku ako waffle s javorovým sirupom a čaj. Vyrazili sme do Los Angeles. Návšteva tohto mesta bola najväčším hajlajtom môjho brácha. Pri raňajkách sme si zajednali „podshare“ hostel na Venice beach za 198€ na 3 dni. Výhodou ubytka bolo, že sa tam dalo zaparkovať auto. Po LA som sa chcel prepravovať bez neho. Prvý dôvod boli samozrejme nekonečné zápchy a druhý parkovné. Kdekoľvek v LA zaparkujete je parkovné 10$ na hodinu. Samozrejme na nete je pár tipov ako parkovať zadarmo, ale jeden krkolomnejší ako ten druhý. Ubytko v Podshare sa mi veľmi páčilo. Postele pripomínali bunky včelieho úlu. Bolo tam čisto a dobrá atmosféra. Druhý večer bola v záhrade standup comedy show, takže aj o kultúru bolo postarané. Vráťme sa k dennému itineráru. Do Podshare ubytka sme dorazili pred obedom. Na pláž vo Venice (cca 1km) sme si skúsili na prepravu elektrické kolobežky. Ozaj, hneď na prvý pohľad bolo v LA veľa kolobežiek. Tie, ktoré stáli boli voľné na požičanie a tie, ktoré sa povaľovali na zemi mali vybitú baterku, alebo inú poruchu. Minúta jazdy vychádzala 0,16€. Za 4km vzdialenosť (k najbližšej stanici metra v Santa Monice) sme sa dostali cca za 4,5€ na osobu, takže sa dá povedať, že to bolo skôr drahšia alternatíva prepravy, ale bolo to celkom zábavné. Druhú vec, ktorú som si ihneď všimol boli bezdomoci. Áno, klasicky v režime ako u nás, ale na moje prekvapenie ulice boli plné turistických stanov a bývali v nich aj menej klasický bezdomovci. Na prvý pohľad úplne normálni ľudia. Neskôr, keď som sa na ubytku s niekým zakecal, zistil som, že sú to aj normálne pracujúci ľudia, ktorí však nezarábajú dostatok nato, aby si mohli v LA dovoliť ubytovanie, preto určitý čas vykrývajú tým, že prespávajú v autách, alebo v stanoch. Po príchode na Venice beach vo mne zavládlo mierne sklamanie. Viem, že filmy neukazujú realitu, ale basketbalové ihriská boli prázdne, vonkajšia posilka „muscle beach“ bola zhrdzavená a zatvorená. Promenáda sama o sebe bola plná čínskych fejkových obchodov. Jednoducho nič moc. Páčil sa mi skatepark na pláži a samozrejme obrovská pláž. Pamelu Anderson ej kej ej „CJ“ z Baywatch som tiež nenešiel. Dlhšou prechádzkou popri pláži (cca 3-4km) sme sa presunuli do Santa Monicy. Mólo v Santa Monice je vďaka filmom zrejme najznámejšie mólo na svete. O 19:00 sme mali v pláne navštíviť basebalový zápas LA Dodgers. Štadión bol zo Santa Monicy 25 km, no bez možnosti presunu napr. bicyklom. Pred 17tou hodinou sme si povedali, že je najvyšší čas, aby sme sa presunuli na zápas. Zobrali sme UBER. Cesta v zápchach trvala 2 hodiny. Miestami som mal pocit, že to nestihneme. Arménsky uber šofér bol aspoň celkom zhovorčivý a dozvedeli sme sa, že doprava v LA nie je až taká zlá, keď nie je nejaký zápas z profi ligy, čím povedal, že v LA je zápcha každý deň, lebo tam sídli toľko veľkých klubov a dokopy majú toľko zápasov, že sa každý deň niečo hrá. Štadión LA Dodgers bol obrovský, umiestnený na malom kopčeku. Atmosféra zapadajúceho slnka, vysokých kopcov v pozadí bola doslova „parádny americký gíč“. Na basebale sa mi veľmi páčilo, určite to hodnotím ako skvelý zážitok a za vstupenku 9$ to bola naozaj skvelá – hodnota za peniaze! Ozaj, UBER nás dokopy stál 22€. To, prečo sú v LA zápchy bolo zrejmé aj keď som sa pozrel na parkoviská pri štadióne. Neviem to na isto ale myslím, že na štadión s kapacitou 50tisíc divákov, boli parkoviská s kapacitou asi 30tisíc áut. Udržateľná mobilita Amerike zrejme zatiaľ nič nehovorí. Po zápase sme si cca pol hodku počkali, nakoľko UBER po zápase odhadoval cenu na 50$. Po polhodinke odhadovaná cena Uberu bola 17$. Takže sme sa premotali po okolí a tým sme ušetrili takmer 2/3 ceny. Uber ceny nie sú pevné, záleží od ponuky a dopytu, takže takto jednoducho sa dá pár $ ušetriť. Inak asi ste si všimli, že sem tam píšem cenu v dolároch a sem tam v eurách. Nie je to chyba, je to tak ako si to pamätám. Keď si otvoríte aplikáciu UBER, tak vám samozrejme odhaduje cenu v $, ale po pristáni vo finálnej destinácii, mi pípla správa z banky, že koľko mi reálne strhli €. Po návrate do podshare mi z účtu odišlo 12€, takže ozaj paráda.

Deň 5. Bez plánu len také flákanie po LA

Pred pár riadkami som spomínal, že toto mesto bolo veľkým snom môjho brata. Tento deň som mu doprial nech ho skúsíme trochu preskúmať. Začali sme na stanici metra v Santa Monice. Jedna jazda metrom stála 1,75$. Metro v LA vzhľadom na jeho gigantickú rozlohu je veľmi slabé. Nedá sa to s kompaktnejšími európskymi metropolami ani porovnať. Ak sa chcete niekam dostať, nevyhnete sa kombinovaniu s autobusmi a podobne. Kúpili sme jednoďnový lístok (dostaneš plastovú TAP (prikladaciu) kartičku za 7$ na osobu. V cene sú všetky linky metra a autobusov s výnimkou busu, ktorý vás vyvezie ku Griffitovmu observatóriu (priamo v autobuse doplácate 50 centov). Metrom sme sa presunuli do downtownu – časti s výškovými budovami. Na mieste ma najviac zaujalo Staples centre – domáci štadión basketbalových LA Lakers, ale aj LA Clippers, či hokejových LA Kings. Kolobežkami sme sa presunuli do Chinatownu, kde sme si dali obed. Potom sme zvolili na presun metro, ktoré nás doviezlo na holywood bulvár. Povinná jazda americkým chodníkom slávy, bola pre mňa miernym sklamaním. Navštívili sme viacero obchodov, kde sme sa snažili zobrať si inšpiráciu pre náš aranburu obchod. Keďže môj brat je takým malým módnym maniakom, museli sme sa presunúť (busom) na Fairfax street, kde sa nachádzajú „kúlové“ obchody ako Supreme, Ripndip, či Golf wang store. Dúfajúc, že stretneme nejakú celebritu sme sa vybrali aj do nákupného centra v Beverly Hills, no nemali sme šťastie. Po vláčení sa po obchodoch sme si zobrali už spomínanú linku smerujúcu ku Griffitovmu observátóriu. Podľa môjho názoru v LA toho moc pekného nie je. Jednoducho to mesto ma moc nezaujalo, ale to observatórium je fajn. Vnútri nájdete peknú prezentáciu rôznych astronomických a fyzikálnych javov, prednášky a ukážky o vesmíre. Navyše je to na kopci a je odtiaľ pekný výhľad. Povedal by som, že vidíte odtiaľ na celé Los Angeles, ale to je tak na rozlohu gigantické mesto, že nemáte šancu vidieť na koniec. Po západe slnka sme sa snažili presunúť domov autobusmi, ale cca po desiatej začal fungovať „nočný režim“ a v podstate sme nestihli posledný spoj. Keďže som sa netúžil túlať neznámymi uličkami LA s takmer vybitým mobilom, tak sme si zavolali Uber na posledných cca 4km (9€). Inak taká malá vsuvka, napriek tomu, že bolo v LA strašne veľa bezdomovcov, tak mesto bolo relatívne čisté. Zrejme to bolo tým, že na každom kroku bola tabuľa, ktorá upozorňovala na 1000$ pokutu v prípade, že odhodíte odpad na zem. Úprimne povedané, nevadilo by mi keby takéto niečo začalo platiť aj u nás.

Deň 6. Univerzal studios

To čo LA chýba, doháňa zábavnými parkami ako Disneyland. My sme sa rozhodli navštíviť Universal studios. Nebudem sa tajiť tým, že najmä kvôli svetu Harryho Pottera. Kúpili sme si klasický vstup (89 € na osobu) aj napriek tomu, že všade odporúčali zakúpiť si express pass (179€ na osobu), lebo ževraj bez toho nemám šancu všetko stihnúť. Celkovo počas celého tripu sme mali škaredé a chladné počasie. Napriek tomu, že bol máj, tak v LA bolo tak 20 stupňov a v deň keď sme išli do štúdií, tak silno pršalo. To, čo nás najskôr hnevalo, sa neskôr ukázalo ako obrovská výhoda. Po 2 hodinovom presune metrom sme sa okolo deviatej dostali k bráne. Na naše veľké potešenie v momente keď sme vyšli z posledného autobusu mraky bleskovo zmizli a obloha azúrovo zmodrala, takmer bez obláčiku. Prečo to tak spomínam? Škaredá predpoveď počasia zrejme odradila viacero návštevníkov. Podľa zábradlí, ktoré napomáhali, aby v bežné dni ľudia na atrakcie čakali organizovane, som pochopil, že v rade sa dá čakať aj 2 hodiny. Boli tam cedulky s nápismi “ ak stojíte tu, tak vás čaká ešte 90 minút čakania“ . Vďaka počasiu bolo v parku, tak málo návštevníkov, že sme všade chodili bez čakania. Najdlhšie čakanie bolo cca 15 minút, inak sme prakticky išli rovno do atrakcie. Nebudem opisavať detialy parku, ale určite som si užil svet Harryho Pottera, bolo to veľmi pekne spravené. Zábavný boli aj Simpsonovci s rôznymi pochúťkami (obrovský donnut). Najzaujímavejšia bola samotná prehliadka filmových štúdií. Na záver sme si pozreli aj hranú ukážku filmu Vodný svet. Do štúdií sme si nebrali foťák, takže prikladám len pár záberov z mobilu. Aj napriek tomu, že sme nikde nečakali, tak návšteva parku zabrala celý deň a odchádzali sme prakticky „na záverečnú“.

Deň 7. Kam ďalej, nikam

Nepripravenosť na trip a aj to, že bratov cieľ v podobe LA bol splnený spôsobil, že sme nemali žiadny plán čo ďalej. 3 noci v podshare ubytku sme mali vyčerpané a logicky by sa žiadalo, aby sme vyrazili ďalej. Nevedeli sme kam chceme ísť, tak sme sa rozhodli, že v LA zostaneme ešte jeden deň. Na mieste som podshare ubytko predĺžil o jeden deň (80$). Začali sme sa prechádzať po okolí ubytka. Tým, že bolo priamo vo Venice, sme si prešli tie uličky s kanálmi – to je dôvod prečo táto štvrť nesie názov ako európske Benátky. Následne sme sa presunuli do Hollywood hills, trochu bližšie k Hollywood nápisu a dali sme si aj krátku túričku. Našiel som brutálne dobrú zmrzku na Hollywood bulvári a v podstate to bolo všetko. Tým, že sme sa len tak bezcieľne prechádzali, tak som si ešte viac všímal život na ulici. Večer sme si začali pripravovať, kam sa vydáme ďalej. Môj zámer bolo ísť do seqouia parku yosemitov a dať si tam pár túričiek, no doma som neodhadol, že v máji bude v Kalifornii ešte krutá zima. Predpoveď yosemitom veštila na nasledujúce dni dennú teplotu -6 stupňov. Vo všetkých filmoch je v Grand Canyone teplo, tak sme sa rozhodli, že nakoniec ideme veľmi veľa šoférovať.

Deň 8. Keď ma začala Amerika skutočne baviť

Pred spaním som si ešte vygoogloval národné parky v Amerike, kde sú, čo v nich je a koľko stoja. Hlavným cieľom ôsmeho dňa bolo dostať sa čo najbližšie ku Grand Canyonu a po ceste vidieť všetko zaujímavé čo sa vidieť dá. Keďže sme sa chystali do miest, kde nie je tak veľa obydlí, padlo nám vhod, že prespíme pár nocí v aute. Pri opúšťaní LA sme sa opäť zastavili vo Wallmarte a doplnili zásoby jedla. V Amerike sa mimo miest cestuje dobre. Cesty sú široké, dlhé a prakticky rovné. Prvá zastávka bola cca po 2-3 hodinách v národnom parku „Joshua tree“. Amíci majú tie národné parky fakt super vyriešené. Do parkov sú vstupy na 2-3 miestach a vždy pred vstupom nájdete turistické centrum. V turistickom centre som si kúpil „america the beautiful- annual pass“(80$) , teda ročnú kartu, ktorá mi umožňouje vstup do všetkých amerických parkov na 1 aute + zahŕňala aj cestujúcich. V turistickom centre mi vždy dali aj mapu parku a vyznačili mi miesta, ktoré je dobré vidieť, kde sú kempy, ubytká a podobne. V Amerike som sa stretal s poznaním, že sú tam až prehnane milí ľudia, ochotní poradiť. Naozaj je to veľký rozdiel oproti tomu, načo sme zvyknutí na Slovensku. Na vstupe do parku nám kartičku skontroloval ranger. Yoshua three park je taká skalná púšť so zvláštnymi stromami. Prakticky všade sa dostanete na aute a my sme ho prešli asi za hodinku. Určite sa tam dá turistikovať, ale aj takýto autovýlet bol absolútne dostačujúci. Ďalej sme sa rútili smer Las Vegas, ale po ceste sme sa ešte zastavili pri púšti Mohave (opäť poznám vďaka apple operačnému systému). Okolo siedmej sme sa dovalili do Las Vegas, ale týmto žiariacim mestom sme nateraz iba prechádzali. Pred Las Vegas som odhadoval, že sa dostnanem vrchnou cestou až k horseshoe bend, ale v Las Vegas sa konal veľký festival a na diaľnici sme zatvrdli v 3 hodinovej zápche. Došoféroval som pred polnocou a prenocovali sme v St. George v Utahu. V appke som si našiel, že jedna predajňa raňajok dovoluje legálne parkovať pred ich prevádzkou – prespávať v aute počas noci, nakoľko predpokladajú, že noclažníci k nim prídu na raňajky.

Deň 9 – Grand Canyon a raritné počasie

Neviem prečo, ale v hlave som mal Grand Canyon zafixovaný podľa filmov tak, že je tam stále teplo. Preto sme sa predvčerom rozhodli, že nejdeme do Yosemitov, ale do Grand kaňonu. Jednoducho tam bude teplejšie a to je jednoduchšie. Ráno sme vyrazili skoro, lebo nás zobudil na parkovisku hluk ranného okolia. Po dvoch hodinách jazdy sme sa dostali z Utahu do Arizony a konkrétne k známemu „instagram“ miestu – Horseshoe bend. Počasie nasvedčovalo tomu, že som sa prerátal. Napriek veternému chladnému počasiu bolo na mieste aj mega veľa turistov. Doslova plnka. V každom prípade Horseshoe bend je krásne mieto a napĺňalo očakávanie, že dnes to bude pecka. Ďaľší bod na trase bol už samotný Grand Canyon. Nikdy som si to neuvedomil, ale počas cesty mi to pomaly dochádzalo. To že je Grand Canyon taký hlboký, je v prvom rade vďaka tomu, že to okolie je veľmi vysoko. Vstup do národného parku bol už vo výške 2000 metrov nad morom a keď sme prišli na prvý view point privítalo nás chladné mínusové počasie s hustou hmlou a silným snežením. V obchode so suvenírmi som sa dozvedel, že típek čo tam robí 20 rokov sneženie v máji nezažil. Tabuľa, ktorá nás upozorňovala nato, že pri túrach môže byť tak teplo, že sa z toho môžeme až dovracať nám prišla ironicky smiešna. Čakať na pekné počasie? Ísť ďalej? Pomaličky sme sa na letných gumách vybrali ďalej parkom. Sem tam prestalo snežiť, sem tam sa hmla dvihla, ale počasie sa menilo prakticky stále. Nakoniec sme prišli do hlavnej dediny parku, do ktorej sa dá dostať aj romanticky vlakom. Dedina je plná drevených zrubov a úplne si viem predstaviť parádny víkend s rodinou na tomto krásnom mieste. Ja som sa pokúsil pofotiť čo sa vzhľadom k možnostiam dalo. Podľa google som sa dozvedel, že miest kde vidieť Grand canyon je viac. Západná strana Grand Canyonu mala na nasledujúci deň priaznivú predpoveď počasia. Tak sme tento park, ktorý mal vstup na vyššie spomínanú kartu opustili. Tieto dve miesta sú vzdialné cez 300 km a blížiacim sa večerom som zakotvili v meste Kingman pred rovnakým obchodom ako noc predtým.

Sneh v Grand Canyon

Deň 10 Platený Grand Canyon a Las Vegas

Pred spaním som zarezervoval noc v Las Vegas. Po dvoch nociach v aute nás čakala noc v hoteli Hard rock cafe Las Vegas (100€ noc) (Hard rock cafe hotel predali vo februári 2020 a dnes je to Hilton) . Najskôr nás čakalo zopár kilometrov a pár zastávok. Prvou bol Grand Canyon West. To s čím som vôbec nerátal bolo zistenie, že toto nie je národný park. Tým pádom neplatila kartička. Po príchode na miesto sme zamierili do centra kde sme sa dozvedeli, že za vstup musíme zaplatiť 50$ na osobu. Čo už. Auto sme zaparkovali na parkovisku a po areáli sme sa prepravovali shuttle busom. Našťastie počasie bolo super, tak si aspoň môžem povedať, že som ten Grand Canyon videl. Súčasťou prehliadky bolo aj westernové mestečko. Počas čakania na bus som si v prérii všimol ako nás pozoruje kojot. Je neuveriteľné ako dokáže príroda sfarbiť zvieratá tak, aby boli doslova neviditeľné. Ďaľšou zastávkou bola Hover Dam, teda jedna z najväčších priehrad sveta, ktorá sa nachádza rovno na hraniciach s Nevadou. Na mieste sú parkoviská a dá sa to tam pochodiť krížom krážom. Veľmi pekná a dostupná zastávka ideálna na pár selfies. Do Las Vegas sme dorazili okolo tretej. Po očiste sme si to namierili do mesta. Prechádzka, kde sme vchádzali a vychádzali do rôznych kasín a nákupných centier mala asi 15 km. Po ceste sme videli aj parádne fontány, či eifelovku. Po návrate do nášho hotela som si hodil 1$ do automatu (dostal som príkazom od svokra) a 1$ za mňa, ale šťastie ako z filmu som nemal.

Deň 11 Death Valey

Po tom, ako som sa z krásy národných parkov vrátil opäť do mesta, prišiel som na zásadnú vec. Návšteva miest ma vôbec nebaví a než skončí tento výlet, chcem vidieť ešte, čo najviac prírody. Ráno sme síce spánok trochu potiahli, ale pobalili sme sa bleskovo. Naše nasledujúce kilometre viedli do údolia Death Valey. Jedno z najsuchších miest na zemi. Bol to najteplejší deň, ktorý sme mali počas tripu. Bolo takmer 30 stupňov, ale ak by sme tu chytili sneh, bol by to zrejme historický moment. Popravde nepoznám tie prírodné úkazy, ktoré tam boli. Našťastie všetko majú označené značkami a rovnako aj tu bolo turistické centrum, v ktorom mali veľmi prehľadnú mapu. Poznačili sme si pár miest a vyrazili sme k čudným skalám, potom ešte k čudnejším skalám. Následne sme sa ocitli 89 metrov (Bad water basin) pod hladinou mora a pritom som tam žiadnu vodu nevidel. Paradoxom tohto suchého miesta, bola panoráma, ktorá poskytovala výhľad na kopce, ktoré boli zasnežené. Death Valey sme zakončili v púštnych dunách. Pred nami bola opäť dlhá auto štreka až do mesta Bakers field. Spomínam ho preto, lebo som zažil neprijemný moment. Tankoval som na pumpe shell a zrovna ako som platil prišli dovnútra traja hispánci. Snažím sa nemať predsudky ale keď som zbadal, že dvaja majú cez tvár šatku (to ešte korona neexistovala), tak som sa reálne zľakol. V milistotine som zaplatil a vypadol odtiaľ. Vonku ich čakalo typické auto s ďaľším típkom s rukou vonku. Sadol som do auta a už ma nebolo. Poviete si, že šak nič sa nestalo. Ja viem, ale asi pozerám priveľa filmov a katastroficka fantázia zapracovala a urobila svoje. Bol už podvečer, ale rozhodol som sa v meste nezostávať a presunuli sme sa až do Sequoia parku. Prakticky pred vstupom sme si našli auto kemp a tam sme prespali (30$ noc). Kemp mal aj bazén, ale vyhrievaný nebol.

Deň 12 Sequoia a Yosemity

Z kempu sme vyrazili skoro ráno. Do Sequoia parku sme to mali len pár kilometrov. Ako to už je bežné na tomto tripe, zrazu sa objavil na ceste v kopcoch sneh. Na letných gumách to bol adrenalínček. Parkovisko bolo relatívne prázdne. Trail ku stromu General Shermen (najväčší strom na svete objemom a výška 83 metrov a vek cca 2500 rokov! ) bol cca na 20 minút . Sequoia stromy sú naozaj obrovské. Skvelý zážitok vidieť také giganty. Následne sme začali smerovať do Yosemitov. Cesta trvala cez 3 hodiny. Plán bol, že tam prespíme v niektorom z kempov, ktoré sú v údolí. Už pri vstupe do parku sa nás ranger pýtal, či máme rezerváciu. Predtucha o naplnenosti sa bohužiaľ potvrdila. Príchod do údolia je impozantný. Popri ceste sa nachádza taký view point, že dovi. V údolí sme našli asi 8 kempov, bohužiaľ všetky boli plné. Parkoviská nakomplet plné. Tak som zamieril do penziónov. Aj napriek cene cez 200€ za noc bolo všetko na totálku plné. Ak toto čítate, a máte radi prírodu, tak rozhodne odporúčam, aby ste v yosemitoch aspoň jeden deň zostali a spravili si aj nejakú túru. My sme pofotili pár fotiek a vyrazili ďalej. Dúfal som, že nájdem v blízkosti ešte nejaký kemp a na druhý deň sa do údolia vrátime. Bohužiaľ nenašiel som. Bolo asi 23:00 a rozhodol som sa, že si to rovno odšoférujem až do San Francisca. Na ubytko, ktoré sme si rezervovali po ceste sme dorazili o druhej v noci. Silicon Way inn nám za 193€ poskytol nocľah na nasledujúce dve noci.

Deň 13 San Francisco

Kontinentálne raňajky dostali nový význam potom čo nám ubytko naservírovalo dve možnosti. Wafflu a čaj. Vyrazili sme do San Francisca hneď po raňajkách. Na nete som si zistil, kde sa tam dá zaparkovať. Zaparkovať sa dá skoro všade, ale lacnejšie parkovisko stojí 10€ na hodinu. Len tak auto nechať vonku sa v San Franciscu neodporúča, lebo podľa komentárov na nete je mestským športom vykrádanie interiéru áut. Chcel som sa odviesť tou ikonickou električkou, ale rad na ňu dosahoval asi hodinové čakanie. Prešli sme si peši z centra downtownu až na pier 39. Pozreli tulene a najedli sa. Inak hlavne v downtowne bolo v San Franciscu ešte viac bezdomovcov ako v LA a hlavne strašne veľa… nazvime to „weird people“. Po obede sme sa vrátili k autu a prešli si Golden gate – za prechod po moste treba platiť – cez internet registráciou čísla. Našli sme si tradičné miesto na fotenie a vychutnali si posledný západ slnka na pobreží západnej Ameriky.

Deň 14 a ideme domov

Tu ani nie je čo napísať, zobudili sme sa. Pobalili sme sa. Presunuli sme sa na letisko. Vrátili sme auto a odleteli domov. Celý let som prespal.

Slová na záver.

Niektoré veci by som rád zhrnul, dal pár odporúčaní pre všetkých, ktorí nejaké rady hľadajú.

Peniaze
Takmer všetko som platil ja, takže všetky financie dávam dokopy. Keď chcete vedieť koľko to stálo na osobu tak dajte deleno 2, ale je lepšie to počítať dokopy nakoľko ak by ste boli napr. v UBER sám, tak suma za jazdu by nebola o polovicu menšia. Rovnako ak by sme boli štyria tak suma za auto by bola razom štvrtinová.
Auto: Mali sme rodinný hit Dodge Grand caravan nakoľko pôvodne sme plánovali spať v aute aspoň polovicu tripu. Stálo 624€ + 300€ odrb. V našom prípade by som skôr volil menšie auto. Bolo by o tretinu lacnejšie a aj benzínu by žralo menej. Dogde spapal 12 litrov na 100km.
Ubytko: Som vám rozpísal aj s cenami každý deň. Ak správne počítam tak je to dokopy: 777€ + 3 noci sme spali v aute „zadarmo“.
Jedlo: Stravovali sme sa vo fast foodoch. Nakoľko na reštiky v Amerike nemáme prachy a samozrejme sme si ešte kúpili veľa vecí v potravinách. Nemám to už presne zrátané, ale aj so všetkými vychytávkami zo zápasu, alebo z lunaparku to odhadujem na 1000$. Jednoznačne najviac mi chutil „in and out“. Cenové rozdiely boli v závislosti od mesta. Napr v LA stál burger s kolou v „in and out“ raz tolko ako v Bakersfielde.
Cestovanie: V Amerike sa cestuje a orientuje celkom dobre. Poznáte to keď vám google maps povie, že máte odobočiť na severovýchod a vy neviete, či máte vytiahnuť buzolu a mapu? V Amerike to funguje dokonale. Tým, že v Amerike sa budujú rovné cesty, ktoré idú z východu na západ alebo z juhu na sever, tak túto orientáciu používajú aj na značkách. Dajme tomu, že vychádzate z LA do San Francisca, na tabuli veďľa nápisu San Francisco je aj označenie North, teda sever. Najazdili sme viac ako 4200km . Tu si môžete pozrieť našu trasu. MAPA1 a MAPA2 . V Kalifornii stál benzín okolo 1,5€ za liter, ale v Arizone to bolo cca 90 centov. Za benzín sme platili cca 600€. + 120€ za uber, kolobežky či metro.
Vreckové: Keď idete do Ameriky, určite je fajn zažiť aj niečo americké. V našom prípade to bol baseball alebo filmové štúdiá. Keď zrátam všetky vstupy (atrakcie, národné parky) a aj prkotiny, ktoré sme si kupovali, tak je to dokopy cca 500€.

Celkové náklady na tento roadtrip nás spolu vyšli aj s letenkami cca 4500€. Podľa mňa je to strašne veľa a určite je veľa vecí, na ktorých by sa dalo šetriť. Ja osobne by som si nabudúce skúsil nájsť nejaký šikovný malý karavan a cestoval minimálne v počte 4ks. Značne by sa tým delili náklady „z povinností“ ako auto, benzín a podobne. Druhou alternatívou by bolo lacnejšie auto s menšou spotrebou a zahrať sa na hľadača najlacnejšieho ubytka. Zároveň ak sa človek dobre pripraví, tak Amerika má stále veľa atrakcií, ktoré sú v podstate zadarmo a netreba si zato platiť peniaze navyše, ako to bolo v našom prípade pri Grand Canyone.
Posledný TIP: Ak budete bývať v meste ako je LA, či San Francisco, dobre si rozmyslite, čo presne tam chcete vidieť a podľa toho si vyberte ubytko. Ušetríte tak hlavne mega veľa času. My sme si našli ubytko vo Venice, lebo však neďaleko pláže. Reálne sme na pláži ani neboli, lebo bola zima a na všetky miesta, na ktoré sme chodili boli v podstate na jednom mieste, ale hodinu a pol od nás. Takže praktickejšie by bolo, keby sme bývali niekde pri Downtowne, odkiaľ by sme mali všetko na dosah, nakoľko je tam aj križovatka metra a na takú Santa Monicu by sme si dali počas dňa jeden trip.

Toto je koniec zrejme môjho najväčšieho blogu. Ak sa vám páčil, budem rád, ak mi ho zazdielate, prípadne si ma nájdete na instagrame a začnete ma sledovať 🙂

Zlý Hipster

Cestovateľský denník – 14 dní na západe Ameriky